Vlk

Kalumet

1. Vietor zosilnel a oheň iba tlel, iba tlel,
   konáre stromov sa podobali rukám m�tvych tiel,
   noc mala chladný dych a voňala nap�tím, nap�tím,
   a dusivé ticho nikto nerušil.
   Tma striedala sa len s temnotou a ráno bolo najďalej,
   iba mesiac žiaril divným svitom
   a pretínal m�j sen, pretínal m�j sen.

2. Náhle som zmeravel, blízko sa pohol tieň, pohol tieň,
   ten vlk stál pri mne a od chladu sa chvel,
   zuby ako z mliečnej hmly, v očiach divý lesk, divý lesk,
   keď clivo zavyl, nebom sa mihol blesk.
   Krv zanechával v svojej stope, niekto mu ublížil,
   od tuláka čakal pomoc v chvíli,
   keď sám už nemal síl, sám už nemal síl.

3. Bolo vidno, že má hlad, dávno nič neulovil, neulovil,
   a tak som vlastnú stravu na dva diely rozdelil,
   na vďaku vlčich očí nikto z vás by nevsadil, nevsadil,
   no dravec stráca krutosť, keď človeku uverí.
   Ten vlk sa potom túlal so mnou po ďalekých prériách,
   lepšieho priate�a v tomto kraji
   som nemohol mať, som nemohol mať.