Z kvetov lúk ju na jar včely rýchlo zbierajú a v oknách z rúk dievčatá pohmkávajú Vo vienku má silu rozbehnutých konských stád a v skalných múroch v hrdle má ju vodopád, vždy je v nás. Do polí si letí po stožiaroch vedení dovolí si bublať smelo v trúbkach medených. Do očí lámp stúpa z kokíl liatych ocelí, čuť ju z úst turbín i z vankúšov postelí. Vždy je v nás a aj keď všade býva, v nás sa smeje, plače, sníva v nás si hľadá miesta, kde sa všetci skrývajú. Vždy je v nás a aj keď všade byť má v nás sa predsa len naj vyzná, v nás je tá hviezda, ktorú márne hľadajú. Príde júl a začne ligotať sa v obilí, do marhúľ sa šťastná v plnej kráse uchýli. Iste ju má posledná rana, čo tunel spojí, i ôsmak v slovách, že sa baby nebojí, vždy je v nás.